Keď si Kubal nevedel poradiť, nakreslil ďalší obrázok

„Keď som začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpil do animovaného filmu ako dramaturg, zbavil som Viktora Kubala povinností, ktoré ako vedúci mal. Povedal: ,Konečne môžem robiť svoje filmy‘ a šiel z jedného do druhého. Niektorí ho podozrievali, že si uzurpuje priveľa priestoru, ale on vedel robiť najrýchlejšie a najlepšie,“ hovorí Rudolf Urc. Pri príležitosti stého výročia narodenia Viktora Kubala (20. marca 1923) si pripomenieme zakladateľa slovenského animovaného filmu s jeho dlhoročným spolupracovníkom.

Okrem jeho monografie si aj autorom výberovky Best of Viktor Kubal. Bohatú Kubalovu tvorbu si musel riadne preosiať, aby sa jeho filmy vošli na tri DVD, najmä keď prvé dva disky obsadili celovečerné filmy Zbojník Jurko (1976) a Krvavá pani (1980).

Z Kubala naozaj ťažko vyberať, dokonca si nie som istý, či som vybral to najlepšie. Ale snažil som sa ísť po dielach, v ktorých je výtvarne najcharakteristickejší a ktoré sú určené pre deti. Oveľa viac robil pre televíziu, ktorá mu otvárala priestor cez seriály. V tom sa vyžíval. A tam sa dalo nájsť hodne vecí. V štúdiu na Kolibe sme nemali možnosť robiť takto veľkoryso. Keď išlo o tvorbu pre dospelých, tam bol výber trošku zložitejší. Snažil som sa použiť filmy univerzálnejšie, myšlienkovo adresné smerom k súčasnosti. Aby to neboli len výtvarné animačné hry, ale aj veci spoločenskokritické, ktoré by zodpovedali súčasnej spoločenskej situácii. Podľa ohlasov, teda podľa toho, ako sa tie filmy premietajú a ako na ne ľudia reagujú, myslím, že som sa nepomýlil.

Koľko diskov by si potreboval, keby si mal vybrať všetky Kubalove „topky“?

Už som robil toľko výberov, že dnes už viem, že by možno stačilo desať filmov z jeho tvorby pre dospelých. Boli by to vrcholné diela, ako Šach (1974), Na pravé poludnie (1988), Idol (1989), Jedináčik (1979), Selekcia (1982), Prezent (1976), Mikroskop (1981), Kino (1977), určite aj niečo z Janka Hraška, ale namojdušu nedám ruku do ohňa za to, či by som sa nepomýlil a nemalo by to byť iných desať.

Údaje o počte Kubalových filmov sa rozchádzajú, niektoré hovoria o dvoch stovkách, iné o štyroch. Ako to teda je?

Mám dojem, že to nikto nevie. Nerobil len pre Kolibu a televíziu, ale aj pre rôzne krúžky a filmových amatérov. Učil ich, a teda je vlastne aj spoluautorom ich vecí. Tých dvesto filmov je málo a štyristo asi veľa, niečo medzi tým bude správne číslo. Ale Kubal to dokázal sám, bežní animátori majú okolo seba štáb ľudí. On bol samorast, ktorý perfektne ovládal každú fázu výroby a vo všetkom si vedel poradiť.

Aj preto, že bol samorast a samouk, nevychoval generáciu svojich nasledovníkov?

Bola to dokonca jeho devíza. Školou animácie si prešiel od tých najdrobnejších prác sám, dokonca aj v časopiseckej tvorbe. Tento individualizmus – nazvime to tak – je preňho charakteristický. Nepotreboval žiadnych pomocníkov, dokonca si myslím, že by mu zavadzali. Povedal, že keby mal niekomu detailne vysvetliť, ako si záber predstavuje, dokonca aj škicovať, za ten čas si všetko urobí sám. Až v tých celkom posledných fázach, ktoré patrili, povedal by som, druho- až treťoradým profesiám, to odovzdal nasledovníkom. Všetko prešlo jeho rukami, každý záber, každá fáza. Prichádzal na Kolibu s balíkom kresieb, položil to tam a vedúci výroby už vedeli, ako to rozdeliť medzi konturistov a koloristov podľa toho, kto ako dobre ovládal niektoré veci. Viem, že v jednom prípade zveril pomocnú animáciu chlapcovi, ktorý sa už predtým v animácii osvedčil. Bolo to asi v piatich dieloch seriálu Kocúrkovo (1979 – 1981). A to bol spôsob, ako odovzdávať svoje skúsenosti iným. Nemusel nič vysvetľovať, oni si pozreli, ako nasledujú jeho fázy, jeho kresby, a z toho každý, kto len trochu ovládal remeslo, pochopil, ako to ten Kubal robí. Ak by sme si predstavovali, že niekoho vychovával, tak to nie. Povedal im: „Takto som to robil ja, skúste to tak robiť aj vy. Vymyslite si svoje figúrky, vymyslite si svoj timing a svoj rytmus, takto to robím od začiatku, skúste sa aj vy na tom takto učiť.“

Studňa lásky (1944), Janko Hraško (1972), Valibuk (1989 – 1990), Zbojník Jurko (1976), Krvavá pani (1980)... Čím od samého začiatku provokovali Kubala legendy, mýty aj rozprávky, ktoré však vždy interpretoval veľmi svojsky?

Myslím si, že najväčší vplyv naňho mala Terchová, kde trávil prázdniny. Legendami tam žil každý dvor, každý dom, každé dieťa. Hrami, rozprávaním aj spomienkami starých ľudí tam proste nasával jánošíkovsku legendu a to mu ostalo. V neskoršom veku spomínal, že je rád, že mohol film o Jánošíkovi robiť, až keď na to dorástol. Druhá vec je, že všetky jeho prvé filmy sú spojené s folklórom. Jeho prvé postavičky sú vlastne oblečené v kroji, aj Janko Hraško, aj Jano, aj Peter; asi odtiaľ pramenil Kubalov záujem o Jánošíka, ale aj o Nižnánskeho, spisovateľa, ktorého veľa príbehov je zo slovenských dejín, aj o studni lásky na Trenčianskom hrade, aj o Čachtickej panej. Myslím si, že Nižnánsky ako autor naučil Slovákov čítať. Pamätám sa, že v každej stredne situovanej rodine v štyridsiatych rokoch čítali Nižnánskeho knihy. V Kubalovi ostala trošku aj úcta k legendám, ale trošku aj snaha nejako to preonačiť, zmeniť, upraviť. Z toho sú aj rôzne verzie Janka Hraška, kde je základom Dobšinský, ale už prvý film odchádza od pôvodnej verzie. Možno by sa to dalo aj hlbšie analyzovať v zmysle, že je to vzťah k historickej literatúre, k veciam, ktoré sa dajú čítať v prvom pláne, ale aj v druhom.

Prečo Kubal vo svojich filmoch zväčša nepotreboval slovo? Stačila mu figúrka, situácia, gag, pointa a slovo mu vôbec nechýbalo.

To je škola kresby a karikatúry. Ak by sme zalistovali v jeho starších veciach, vždy je na obrázku situácia bez komentára a tá hovorí všetko. Kubal vravel, že keď si nevedel poradiť, alebo mu niečo v narácii chýbalo, nakreslil ďalší obrázok. Neviem, či slovom šetril, ale nepotreboval ho. A to sa mu prenieslo aj do filmového rozprávania, čo bolo, samozrejme, úplne geniálne. Od začiatku vyrastal ako autor animovaného filmu, ktorý je univerzálny a chce byť zrozumiteľný aj v rôznych jazykoch. Len celkom výnimočne sa inšpiroval textom. Puf a Muf Nataše Tánskej, to bola literatúra. Nedalo sa to urobiť bez slov, pretože príbehy dvoch kocúrov žijú v dialógoch. Tam sa utrhol a rešpektoval pôvodný dialóg, ale vo svojich filmoch slovo nepotreboval. Vyrastal ako autor, pre ktorého je obraz dominantný, ostatné bolo druhoradé. Dokonca aj vo veľkých, celovečerných filmoch.

Nerád písal scenáre, vraj ich robil len pre teba. Aký bol dialóg dramaturga a režiséra?

Každý jeho scenár bol rozcvičkou na budúci film. Táto etapa jeho práce mu nebola veľmi po chuti. Jeho skutočne nebavilo to písať, keď navyše vedel, že to má ešte niekomu odovzdať. Občas mi povedal: A musím to napísať? Hovorím: Viktor, no nemusíš, ale ja ti potom nemám podľa čoho dať honorár – a ten potrebuješ. Keď nebude scenár, nedám ti honorár, film nepôjde do výroby a nebude sa realizovať. On to, samozrejme, vedel, boli to len také „šplechy“, ako si urobiť srandu z našich debát. A ukázalo sa, že scenár je veľmi dôležitý. On v ňom mal pri každom zábere rad poznámok, úprav, škrtal, prepisoval, gumoval, dával nové varianty, takže scenár mu bol návodom, ako na to ísť. Ale vždy dodržal pôvodný zámer. Veľmi dôsledne dbal na to, aby idea, na ktorej sme sa dohodli, sedela, hoci v rozprávaní bolo všeličo poupravované aj to dostalo inú fazónu.

Pri krátkych filmoch sa v podstate nebolo o čom dohadovať. Presne vedel, čo je začiatok, čo urobiť v strede a kde je pointa. Dokonca kdesi písal, že na začiatku jeho rozmýšľania o príbehu je vždy pointa. Pri tých väčších dielach sme nad scenárom sedeli dosť dlho, tam to bolo náročnejšie, pretože pri dlhej metráži je robota na scenári všeobecne komplikovaná. Viac sme to analyzovali, dokonca sme išli až po historických analógiách, strašne veľa sme toho preberali. Animácia je potvorská robota, až pri tvorbe sa ukáže, že všeličo malo byť inak, a Kubal to vedel. Už pri písaní scenára vedel nájsť optimálny tvar a ja som naozaj rád, že som mohol sledovať proces jeho rozmýšľania, ako tvorí a ako prišiel k tým nápadom. Bola to proste práca s človekom, ktorý bol nenahraditeľný nielen pre mňa, ale, myslím, aj pre slovenský film.

Po Zbojníkovi Jurkovi a Krvavej panej mal Viktor Kubal v pláne aj tretí celovečerný animovaný film. Marcipánová komédia (1987) však napokon skončila ako stredometrážny titul.

Zaujalo ma, že to bolo opäť z klasiky, rozprávka O Jankovi a Marienke bratov Grimmovcov. Základnú situáciu ponechal, ale zas to bolo po jeho. Ježibaba vôbec nebola stará, nosatá, krivá, sprostá, ale švárna mladá aj trochu sexi dáma. Decká nešli do pece, ale všetci spolu odišli do mesta, kde však ježibaba nenašla uplatnenie. Bolo to opäť kubalovské, svojské, vtipné, nápadité, ale možno už trošku poznačené množstvom vecí, ktoré mal za sebou. Kubal raz o sebe povedal: Už mi odišla čiara. A to bol moment, keď už asi stačilo. Na dlhú metráž som si už ani ja suverénne netrúfol.

V osemdesiatych rokoch bolo vedenie Koliby omámené predstavou, že animovaný film je skvelým vývozným artiklom. A od vidiny peňazí nebolo ďaleko k činu.

Do Bratislavy prišli dvaja producenti z Alžírska, že chcú k výročiu revolúcie kreslený film o ceste Alžírska k nezávislosti. A chceli, aby to bolo vtipné. Dokonca vraj niekde videli Kubalove filmy a to ich inšpirovalo. Prišli so šibeničným termínom, ktorý nemohol nikto iný zvládnuť. On si to prečítal a povedal „dobre“, čo ma dosť prekvapilo. Doniesli si aj svoje výtvarné návrhy a predstav si, že Kubal rešpektoval cudzí výtvarný návrh! Respektíve upravil si ho na svoj obraz. Keď prišiel s filmom Buzik a vlak, boli sme nadšení. V jeho verzii je Buzik rušňovodič vlaku symbolizujúceho revolúciu, ktorému zahraniční imperialisti stavajú do cesty rôzne prekážky. Nadšení boli aj objednávatelia, ale keď bol film dokončený a bolo treba zaplatiť, už sa neukázali. Napokon dalo vedenie slovenského filmu vyrobiť špeciálne kožené puzdro, do ktorého film veľkoryso zabalili a ako dar odovzdali alžírskemu ambasádorovi. Aj takto mohla pracovať znárodnená kinematografia.

Po roku 1989 zasiahli zmeny aj Kolibu, v rámci reorganizácie boli tvoriví pracovníci prepustení. A teda aj Kubal.

V prvej etape odišli režiséri, v druhej dramaturgovia, ale všetko to bolo tak rýchlo, že sme nestačili ani len pozbierať všetky veci. Ostali tam krásne dekorácie bábkového filmu, ultrafány, pôvodné rukopisy Kubalove aj ďalších režisérov... On neodišiel do dôchodku, bol „odídený“ v rámci prepúšťania. Raz mi povedal, že mu volali úradníčky z Koliby, vraj čo tam ešte robí, už pred ôsmimi rokmi mal byť na dôchodku. On na to, že si to vôbec nevšimol, a ja mu verím, veď makal ako šrób.

Viktor Kubal bol aj skvelým rozprávačom. Časom ho asi lákali aj iné veci ako len animovaný film.

Asi videl šancu uplatniť sa ešte niekde inde. Mal veľké skúsenosti s prácou v rozhlase, novinári s ním stále chceli robiť interview. Bol hosťom televíznych dialógov s Lasicom a Satinským, s Milanom Markovičom a jeho programom Nevyzúvajte sa, prosím chodili na zájazdy, boli ich stovky. Na pódiu improvizovali a taká show ho bavila. Dokonca si aj zahral vo filme Dávajte si pozor! (1990). Kresba bola preňho v istom štádiu rozhodujúcim inšpirátorom a spôsobom existencie, ale len čo sa to skončilo, on sa nestratil. Mal svoje adresy, svojich známych a dokonca aj ten jeho koniec bol taký. Na jedno vystúpenie si pripravili so Zvaríkom veselú scénku, ktorú si zahrajú so sympatickou misskou. Smiali sa, odrazu Kubal odpadol a bol koniec. Odišiel uprostred práce.

Na záver ešte jeden rébus. Všimla som si, že začiatkom päťdesiatych rokov je pod kresbami v Roháči podpis Kubál. Kde sa vzal dĺžeň v priezvisku legendy slovenského animovaného filmu a kam zmizol?

Chvíľu sme sa o tom s Viktorom bavili. On sa ma spýtal: A všimol si si, že to je s maďarským prízvukom? Rozprával, že jeho otecko vojenčil v Budapešti, kde sa zoznámil s budúcou manželkou. Prišli na Slovensko, lenže ako obchodný cestujúci bol strašne málo doma. Viktor vyrastal s mamou, ktorá nevedela ani slovo po slovensky, takže v detskom veku hovoril perfektne po maďarsky. Ale prišla škola a bolo treba hovoriť po slovensky. Vysvetľoval mi, že jeho prvá slovenčina bola „tvrdá“ trnavská. V Terchovej, kde zvyčajne prázdninoval, sa s ním bavili len „írečitou“ terchovskou slovenčinou. A keď prišiel do Bratislavy, zažil zasa „prešpurácku“ slovenčinu, takže mal bohatý jazykový kurz. Dá sa povedať, že niekedy sa z recesie na karikatúrach podpísal Kubál, ale na filmoch je vždy Kubal.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ