Helena Slavíková-Rabarová

Helena Slavíková-Rabarová je divadelná osvetľovačka, autorka divadelných hier, lektorka ochotníckeho divadla pre deti a v oblasti filmu sa zaslúžila o rozvoj slovenskej animácie ako dramaturgička, scenáristka a režisérka. Oslavuje 80 rokov.

Život a tvorba Heleny Slavíkovej-Rabarovej sú ovplyvnené silným kresťanským zázemím. Jej otec si zvolil medzi učiteľstvom a hrou na organe v kostole to druhé, čo jeho dcére neskôr ovplyvnilo kádrový posudok a možnosti štúdia. Napriek posudku ju napokon vzali na odbor so zameraním na javiskovú techniku, osvetlenie a zvuk a po skončení školy sa zamestnala v Štátnom bábkovom divadle. Robotnícka práca jej otvorila cestu na vysokú školu. Prijali ju na odbor dramaturgia a divadelná veda na Vysokej škole múzických umení a jej práca na diplomovke o bábkoherectve ju priblížila k animovanému filmu.

Na základe vedomostí o bábkovom divadle aj na základe odporúčania tvorcu bábkových hier a vedúceho oddelenia triku a grafu Bohdana Slavíka sa v roku 1968 na základe konkurzu stala historicky prvou dramaturgičkou a neskôr vedúcou dramaturgičkou Kresleného filmu. Skupina animátorov dovtedy podliehala dramaturgom iných oddelení filmového podniku. Slavíková-Rabarová hľadala námety pre Kreslený film nielen v literatúre pre deti a vo folklóre, ale i v prostredí satirických karikaturistických časopisov. Práve zaradenie animovanej politickej satiry o Jánošíkovi karikaturistu Fedora Vica do dramaturgického plánu bolo jedným z hlavných dôvodov, prečo ju v čase normalizácie v roku 1972 z postu dramaturgičky zosadili. Tak sa začala jej vlastná režijná tvorba.

Animované filmy Heleny Slavíkovej-Rabarovej sú vizuálne rôznorodé tak, ako sú rôznorodí výtvarníci, s ktorými ako režisérka spolupracovala. Avšak v jej vlastných námetoch a scenároch možno vysledovať špecifické tematické či technologické zameranie, ktoré má spoločného menovateľa – vzťah animácie k realite a ku kultúrnym, resp. k národným reáliám najmä kresťanského charakteru.

V Slncovej panne (1976) adaptuje rozprávku autora štúrovskej generácie Pavla Dobšinského vlastnou technológiou fotoanimácie. Rozfázovaný tu nie je pohyb reálnych bábok pred kamerou, ale fotografovaný je pohyb svetla, ktorý vytvára nielen ilúziu vonkajšieho pohybu postáv – zmeny miesta a času, ale aj ich vnútorného pohnutia. Okrem predkamerovej reality v štúdiu sú súčasťou rozprávania príbehu aj fotografie slovenskej prírody a historických stavieb.

Slavíková-Rabarová pristupuje k tvorbe akademicky, konceptuálne. Potvrdzujú to aj jej slová adresované Štefanovi Vraštiakovi v rozhovore pre Zpravodaj ČSF z roku 1987: „Podľa mojej mienky je v animovanom filme otázka vzťahu obsahu a formy eliminovaná práve na vzťah témy a formového materiálu. (Pričom pod pojmom formový materiál rozumiem všetko, čo je viditeľné a čo sa môže stať nositeľom umelého pohybu.) Preto tento vzťah považujem aj z hľadiska režijnej koncepcie za principiálny.“ Najviac možno tento prístup vidieť v jej etnografických snímkach, v ktorých sa priamo nachádzajú historické artefakty alebo ich repliky. Je to kalendárny cyklus detského obradového folklóru Maľovanky-spievanky (1982 – 1990), ktorý nedávno vyšiel v zreštaurovanej podobe na DVD, film o živote drotárov Drotárska púť (1992) a Prívet ponad tisícročie (1997) na verše Konštantínovho predslovu Proglas k staroslovienskemu prekladu Biblie, kde sa cez kreslené pohanské a kresťanské symboly prezentuje zmena kultúry na našom území, ale aj historicky presný spôsob viazania kníh (Biblie). Ku kresťanskej symbolike sa Slavíková-Rabarová prikláňa aj v rozprávkovej tvorbe pre deti, napríklad vo filme Kriváň (1995) z cyklu animovaných ľudových povestí o Vysokých Tatrách Tatranská ríša. Upriamovanie pozornosti na kresťanskú tradíciu Slovenska nebolo za socializmu vítané, preto výroba cyklu Maľovanky-spievanky trvala pomerne dlho a naplno mohla režisérka tieto témy rozvinúť až po revolúcii.

Súčasťou filmografie Heleny Slavíkovej-Rabarovej sú aj dobové spoločenskokritické filmy o správaní ľudí v rade (Zástupy, 1981), v paneláku (Ticho, prosím, 1979), v prírode (Pozdrav z Tatier, 1985), podobenstvo o ľudskej túžbe po moci (Krídla, 1986), ale i večerníčky a reklamné filmy.

Eva Šošková, filmová teoretička
foto: archív SFÚ