Deťom, lesom, rieke

Tri predchádzajúce filmy Miry Fornay mali úspešnú festivalovú dráhu a pozitívnu kritickú odozvu – jej celovečerný debut Líštičky mal v roku 2009 premiéru vo výbere Medzinárodného týždňa kritiky v Benátkach, o štyri roky neskôr získal Môj pes Killer hlavnú cenu Tiger Hivos na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame a tretí celovečerný film Žaby bez jazyka mal v roku 2019 premiéru na Filmovom festivale Čierne noci v Tallinne. Jej novinku Mimi videli ako prví diváci na Berlinale, kde v sekcii Generation Kplus získala Grand Prix.

Na svojom štvrtom dlhometrážnom filme začala Mira Fornay pracovať počas jedného z lockdownov, keď musela neplánovane zostať na dlhší čas v Bratislave. „Išli sme do lesa a k Dunaju a na moje prekvapenie tam bolo toľko ľudí, ako bývalo v nákupných centrách. Bolo to fascinujúce obdobie, plné lesných dobrodružstiev. Hoci nemám a ani nechcem mať vlastné deti, deti milujem a trávim s nimi veľa času. Počas tohto obdobia som trávila veľa času so synovcami a s deťmi svojich priateľov. A tak sa zrodil náš nový film,“ píše Fornay v autorskej explikácii.

Mimi nesie meno podľa andulky, ktorá sa hlavnej hrdinke, dievčatku Romy stratí počas povinnej karantény po návrate z dovolenky. Romy sa rozhodne neposlúchnuť mamu a vyberie sa andulku hľadať do dunajských lesov, kde stretáva rôznorodé postavy – dôchodcu, biznismena, psa Enza či ženu bez domova, ako aj malého chlapca Cypka. Pre Fornay je Mimi poctou krajine jej detstva. Podľa vlastných slov film venuje „deťom, lesom a riekam – to je pre mňa svätá trojica našej ľudskej spoločnosti. Bez stromov, vody a detí by sme už neexistovali.“

V hlavných úlohách Romy a Cypka sa predstavia Rozmarína Willems a synovec Miry Fornay Cyprián Šulej. „Aj keď ide o hraný celovečerný film, napísala som ho priamo pre Romy a Cypka. Opäť, ako vo svojich predchádzajúcich filmoch, som si vybrala prácu s nehercami. S deťmi sme sa pred natáčaním hrali veľa hier vrátane hry, ktorú som pre ne vytvorila použitím metódy ,cesty hrdinu‘ podľa knihy Hrdina s tisícimi tvárami (The Hero with a Thousand Faces) od Josepha Campbella,“ objasňuje Fornay. „V lete 2021 prišla pre deti náročnejšia časť nakrúcania, a tak sa museli vzdať prázdnin s priateľmi a rodinami. Podávali výkony dospelých, najmä malá Romy nás každý deň prekvapovala svojou statočnosťou a profesionalitou. Bola mi veľkou oporou.“

Fornay označuje svoj film prívlastkami spontánny a zelený – charakterizuje ho malý rozpočet a malý štáb, ktorý  pracoval v minimalistických podmienkach: „S kameramankou Simonou Weisslechner sme zvolili štýl Dogmy 95: žiadne svetlá ani náročná kamerová výbava a predovšetkým žiadna technika, ktorá by rušila les. Všetky prieskumy lokácií sme robili na bicykli, keďže sme na nakrúcanie na bicykli aj cestovali. Mimi je poctivý a čistý eko zelený film a sme naň hrdé,“ hovorí Fornay, ktorá je nielen scenáristkou a režisérkou, ale aj strihačkou a producentkou filmu Mimi. Jeho výkonnou producentkou je Zuzana Czaková, o kostýmy sa postarala Nataša Štefunková, o grafický dizajn Terezia Denková a o kameru už spomínaná Simona Weisslechner. K (väčšinovo) ženskému štábu Fornay dodáva: „Sme hrdé na to, že sme ženský tím, aj na to, že našou hlavnou hrdinkou je dievčatko, ktoré prekonáva stereotyp rozprávkových princezien čakajúcich na záchranu.“

Na filme Mimi sa podieľala aj štvorica mužov – zvukový majster Jan Čeněk, asistent režisérky Adam Beran, color gradist Matej Šalko a skladateľ hudby k filmu Michal Kindernay.

Napriek detským protagonistom Fornay tvrdí, že Mimi nie je iba rodinným filmom; jeho oficiálne označenie je „dobrodružný“. „Je pre všetkých dospelých, ktorí stále neprestali byť zvedavými deťmi. A možno aj pre tých dospelých, ktorí sú pohltení svetom dospelých – náš film ich katapultuje späť do sveta ich zabudnutého detstva.“

Film Mimi vznikol v koprodukcii s RTVS a vo februári mal premiéru na filmovom festivale Berlinale v súťažnej sekcii Generation Kplus. Slovenskému publiku sa predstaví na marcovom MFF Febiofest Bratislava a následne bude mať 23. marca slovenskú distribučnú premiéru.

Mimi (r. Mira Fornay, Slovensko, 2023)
Rozpočet nebol v čase uzávierky ešte uzavretý.
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

bar
foto: Mirafox

Stále na ceste za lepším životom

Odchádzajú, aby pomohli svojej rodine, a pritom jej paradoxne ubližujú. Pracovné týždňovky v zahraničí sa u nás stali fenoménom, ktorým sa ľudia snažia dostať z finančných priepastí, no často sa dostávajú do vzťahových pascí. Na Slovensku tak (ne)žije mnoho ľudí. Hovorí o nich najnovší film dokumentaristu Jara Vojteka Turnus. Po premiére v hlavnej súťaži MFDF Ji.hlava prichádza do našich kín.

Napriek jazykovej bariére i vyššiemu veku odchádzajú do neznáma. Zmeny sú náročné, no nemajú na výber. Vonku zarobia niekoľkonásobne viac. Toto rozhodnutie pre nich nezriedka znamená rozdiel medzi chudobou a životom na dôstojnej úrovni. „Veľmi často cestujem na východ a tam sa stretávam s bežnými ľuďmi. Skoro polovica ľudí z tohto regiónu dochádza za prácou mimo svojho regiónu. Rozprávali mi, aké je pre nich ťažké na dlhý čas opúšťať svoje domovy. Sú to aj ľudia staršej generácie, a preto je pre nich veľmi nepríjemné zmeniť svoje návyky. Celý život vyrastali na jednom mieste a chodili do práce v miestnych podnikoch. Tie sa však skoro všetky zrušili a tie, čo ostali, zamestnávajú omnoho menej a hlavne mladších ľudí. Ťažko sa zamestnajú starší ľudia, ktorí nevedia po anglicky a nie sú tak počítačovo zdatní, no stále musia živiť svoje deti, ktoré študujú na vysokých školách,“ približuje Jaro Vojtek.

Kamionista Pipo, opatrovateľka Majka a sadrokartonista Lety, protagonisti dokumentu, sú vlastne takými Jozefmi Makmi, akurát o svojich životoch nedumajú v rodnej dedine, ale v ubytovniach, na pumpách či v cudzích domácnostiach. Turnus odzrkadľuje ich sny a túžby, ako aj obete, ktoré prinášajú. „Kasting vznikol na východe tak, ako ho priniesol sám život. Narazil som na ľudí, ktorí boli ako stvorení do filmu a chceli svoj príbeh vyrozprávať. Veľkú zásluhu na tom má aj Juraj Baláž, ktorý žije v Spišskej Novej Vsi a má veľmi dobrý cit na ľudské príbehy. Ľudí s takýmto osudom mi okamžite vysypal z rukáva. Pracuje pri filme, hneď pochopil, o čo ide,“ spomína Vojtek. K námetu ho so scenáristom Marekom Leščákom priviedli opatrovateľky, teda tisíce slovenských žien, ktoré museli vymeniť svoje rodiny za rakúske. „Majka, rozvedená päťdesiatnička, sa v jednom okamihu musí sama postarať o seba a svoju dospievajúcu dcéru. Odchádza do Rakúska robiť opatrovateľku 90-ročnému Francovi. Práca je fyzicky nesmierne namáhavá, ale dochádza tam aj k ťažko emocionálnym tlakom. Franc sa do nej zaľúbi a chce, aby tam aj s dcérou ostala bývať. Majka je pre mňa hrdinkou, lebo všetky tieto náročné udalosti zvláda bez stresu a depresie, na akú sme v našom regióne zvyknutí. A preto ma zaujala – svojou húževnatosťou a odhodlanosťou bojovať so svojím osudom a nepodľahnúť mu,“ vysvetľuje režisér. Majka vo voľných chvíľach píše a potreba naplniť svoj duchovný priestor ju spája s ďalšími postavami. „Kamionista Pipo je aj muzikant a bicie si bráva i na cesty. Keď má prestávku, zahrá si na nich. Je už takisto skoro šesťdesiatnik, ale nosí v sebe chlapčenský pohľad na svet. Aj keď sa mu rúca život, stále je tu pre deti a v nich vidí zmysel svojej existencie. Preto ma zaujal,“ hovorí Vojtek. Ďalšou postavou, s ktorou sa divák zoznámi, je Lety. „Robotník, ktorý sa nevie vyrovnať s odlúčením od svojich detí a prázdnotu vypĺňa pitím. Ale nie je to obyčajný robotník. Zaujíma sa o hviezdy, vesmír. Pozoruje nočnú oblohu a je ňou fascinovaný. Táto jeho záľuba v kontraste k jeho obyčajnej robotníckej práci ma zaujala natoľko, že sa objavuje vo filme ako ďalšia postava. Všetky postavy ma zaujali svojou nezlomnou povahou voči osudu, ako aj tým, že aj ,obyčajnýʻ robotník má v duši veľmi veľký priestor na city.“

Sledovanie hviezd, písanie či hra na bicích sú tým, čím si protagonisti zapĺňajú prázdne miesto v duši, tým, čo im nahrádza rozpadnuté vzťahy. „Príbeh Pipa je príznačným modelom, ako takýto typ práce rozožiera vzťahy. Brázdi kamiónom celú Európu a doma nie je aj niekoľko mesiacov. Ale vždy priniesol veľké peniaze. Manželka ani nemusela pracovať. Kúpil jej ,butikʻ, kde sa mohla realizovať a byť predavačkou oblečenia. Avšak prázdnotu vzťahu si vyplnila s distribútorom ponožiek, do ktorého sa zamilovala. Prišiel rozvod, ale Pipo musí platiť alimenty, a tak naďalej brázdi cesty kamiónom. Je to začarovaný kruh. Na jednej strane chce zabezpečiť rodinu, na druhej strane stráca vzťah so svojimi najbližšími,“ hovorí Vojtek s tým, že podobný problém zrkadlí aj Lety, ktorý má štyri deti so štyrmi ženami. „Vzťahy nenaplnené v dôsledku dlhodobého odlúčenia sú predurčené na zánik. Bytostná potreba s niekým byť dáva motor hľadaniu nových vzťahov, ktoré stroskotajú na tom istom. Ľudia na cestách si citovú deformáciu vynahradzujú napríklad alkoholom či hazardom. Snažia sa vymaniť z reality, ktorá ich nenapĺňa a v ktorej absentuje láska. Nevedia, žiaľ, pomenovať, čo sa s nimi deje, a tak sa nachádzajú vo víre udalostí, ktoré prestávajú mať pod kontrolou,“ vysvetľuje režisér, ktorý pri tomto filme zvolil úplne inú metódu práce než pri svojich predošlých filmoch.

„Snažil som sa autentickým, reportážnym spôsobom zachytiť existenciu človeka v jeho živote. Teraz som to otočil. Hraným spôsobom som rekonštruoval život postáv. Na základe ich autentických príbehov mi akoby herci hrali svoje osudy. Situácie som mal pripravené, ale ich náplň potom prebiehala nerušene, dokumentárnym spôsobom. Napríklad Majka vychováva svoju dcéru na diaľku cez videohovor. Preto som pripravil kamery a povedal jej, nech zavolá dcére, no samotný rozhovor prebiehal spontánne, bez môjho zásahu. Pipo chodí na dlhých cestách do erotického baru. Tak sme sa dohodli s jeho zamestnankyňami, že budem nakrúcať, ako prebieha život v bare, ale rozhovory už boli autentické. Takto som rekonštruoval situácie, ktoré postavy samy zažili, ale teraz to bolo aj za prítomnosti kamery. Postavy sú autentické, lebo tieto situácie už poznali a prežili v reálnom živote, teraz ich len nanovo zahrali,“ približuje Vojtek. „Emócia, ktorú hrali, im bola blízka, lebo ju dôverne poznali. Keď Pipo ukazoval kamarátovi, kde sa chcel zabiť, rozplakal sa, akoby to prežil znova. Chcel som objavovať pomyselnú tenkú hranicu medzi dokumentárnym a hraným filmom, skúšať objavovať možnosti týchto prelínajúcich sa žánrov. Povedal som si, že idem nakrútiť film s nehercami o ich živote, a či to bude hraný, alebo dokumentárny film, to som neriešil. Išlo mi o autentickú správu o ich živote.“

Snímka Turnus vznikala počas zhruba štyroch rokov, do ktorých vstúpilo niekoľko vĺn pandémie, čo si vyžiadalo dlhšie prestávky medzi natáčaním jednotlivých poviedok. Nakrúcanie prebiehalo okrem východu Slovenska aj v Rakúsku, Taliansku a Chorvátsku. 

Turnus (r. Jaro Vojtek, Slovensko 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 106 728 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 66 900 eur, vklad RTVS 21 000 eur
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: Punkchart films

Všetky cesty vedú k Lucii

Komédia Villa Lucia je najnovším prírastkom do autorského portfólia diváckych titulov Michala Kollára, ktorý sa podpísal pod kriminálku Červený kapitán či seriál Ultimátum. Aj v novinke stavil na vizuálne atraktívnu akciu.

Keď Cyril dostane vychádzku z psychiatrickej liečebne, chce sa spolu s dávnymi kamarátmi Gorazdom a Svätoplukom stretnúť s Luciou, pre ktorú vlastne skončil v ústave a ktorá bola pre nich osudovou ženou. Netuší, že kým si on liečil zlomené srdce, Lucia sa zasnúbila s Gorazdom. Trvá na tom, že Luciu navštívia u nej doma, vo vile, ktorú sa akurát v tom čase chystajú vykradnúť dvaja skorumpovaní policajti a jeden beznádejne poverčivý taxikár. „Villa Lucia vznikla s úmyslom istej generačnej výpovede, podanej formou mixu romantickej komédie s krimi. Je to koláž filmov, na ktorých som vyrastal, mám ich rád a formovali ma. Zhodou okolností sú to väčšinou divácke filmy, vznikali s autorským zanietením, určite nie za pol roka a nemali šancu zostarnúť. Platí to pre filmy Smrtonosná pasca, Predátor, Co je vám, doktore? aj pre Pelíšky,“ približuje Michal Kollár. „Villa Lucia vznikala veľmi dlho a financie sa hľadali ešte dlhšie. Z veľkej časti za tým bola istá nedôvera verejnoprávnych inštitúcií voči podpore slovenskej komédie, ktorá má byť na istej vizuálnej úrovni,“ hovorí Kollár. Do hlavných úloh obsadil Juraja Hrčku, Michala Kubovčíka, Vlada Černého či Hanu Vagnerovú.

Kým Červený kapitán vznikol podľa populárnej knižnej predlohy, najnovší počin má v námete Kollárovu autorskú stopu. „Predlohu som našiel v reálnom živote, inšpirovalo ma prvé zamilovanie sa a obsesívne návštevy kina i videopožičovne. Na scenári som spolupracoval s Lukášom Sigmundom, ktorý nielenže vymyslel tie lepšie gagy, ale aj mi dovolil udržať si odstup. Platí, že scenár by vo svojej obnaženosti mal mať v sebe niečo za hranicou osobného studu.“ Kollár priznáva rešpekt ku komédii ako žánru a parafrázuje Christophera Nolana: „V komédii sa nemôžete skryť za nepochopené umenie. Ste odkázaní na bezprostrednú reakciu publika.“ A dobrý humor? „Vychádza z nejakého svetonázoru a je to iný pohľad na bolesť, je jedno akú. Ostáva len načasovanie, a to v každom zmysle slova.“

Pre Michala Kollára je dôležitá aj vizuálna stránka, a tak aj vo Ville Lucii použil množstvo trikov. „Inšpirácií k vizuálnemu štýlu je mnoho a isté scény nebolo jednoducho možné realizovať inak než digitálnymi trikmi. Už samotnú lokáciu sme z pragmatických dôvodov nevedeli v bratislavskom podhradí nájsť. Nahradila ju Arnoldova vila v Brne. Sme držiteľmi niekoľkých technologických prvenstiev, čo sa slovenskej kinematografie týka – vilu i s okolím sme naskenovali do 3D modelu a ten sme zasadili do Bratislavy v istých celkoch. Naša topografia teda v reáli neexistuje. Druhým náročným procesom bolo, že sme v istých scénach odmazávali bezpečnostné istenia hercov a doslova preanimovávali ich celé telá, odmazával sa aj štáb a podporné zariadenia,“ vysvetľuje Kollár. Ďalším náročným elementom bola naháňačka, v ktorej reálne autá naskenovávali ako 3D model a následne animovali do lokácií, kde s nimi mohli robiť to, čo v rámci deja potrebovali, teda výbuchy či jazdy cez náročný terén. Štylizoval sa aj pohľad na Bratislavu, kde istý developerský projekt nahradil prírodný porast. „Samostatnú kapitolu tvoria skutočne neviditeľné triky, ako výmeny a retušovanie dažďa v našom ‚letnom‘ filme či nočné oblohy. No a na záver spomeniem aj strihové postupy, ktoré sú v určitom type filmu normou, napríklad v oscarovom Parazitovi či v Cuarónovom filme Roma. Ako strihač som vyberal tie najlepšie výkony hercov z rôznych klapiek toho istého záberu a digitálne ich zošíval. Hlavným dôvodom tu bola rytmika komediálneho dialógu,“ dodáva Michal Kollár.

Villa Lucia (r. Michal Kollár, Slovensko/Česko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 194 429 (podpora z Audiovizuálneho fondu: 631 503 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP

Zuzana Sotáková
foto: KFS Production

Keď sa zo sci-fi stane realita

Problematická tínedžerka, úzkostlivá matka a čerstvá vdova sú hrdinkami filmu Běžná selhání. Nakrútila ho maďarsko-rumunská režisérka  Cristina Groșan. Snímka, ktorá vznikla v česko-maďarsko-taliansko-slovenskej koprodukcii, si z paralelnej sekcie festivalu v Benátkach Giornate degli Autori odniesla cenu Premio Autrici Under 40 za réžiu filmu.

„Tieto ženy, ktoré sa búria proti obyčajným zlyhaniam, na nás veľmi zapôsobili. Chorálna a feministická dystópia Cristiny Groșan je varovaním pred svetom, ktorý sa záhadne zrúti. Zároveň nalieha nepoddať sa závratu apokalypsy, ale brániť sa uzatváraním dohôd s ostatnými ľudskými bytosťami,“ povedala o filme umelecká riaditeľka Giornate degli Autori Gaia Furre. Trojicu protagonistiek postihnú rôzne osobné drámy. Čerstvá vdova, šesťdesiatnička Hana sa musí pasovať aj s nečakanou výpoveďou z práce, tridsiatnička Silvia trpí nespavosťou a prežíva krízu materstva a trinásťročná Tereza je na úteku z domova.

„Úplne na začiatku námetu bola idea mesta, ktoré postupne požiera katastrofa,“ povedala v krátkom filme zo zákulisia nakrúcania scenáristka Klára Vlasáková. Spolu s režisérkou začali príbeh písať ešte v roku 2018. Prvotný nápad sa odvíjal od predstavy blížiacej sa katastrofy a nevysvetliteľných detonácií, no ťažisko sa postupne presúvalo od tejto katastrofy k osobným drámam hrdiniek. „Na začiatku sme si mysleli, že robíme niečo so silným nádychom sci-fi, ale ako sme počas troch rokov pracovali na scenári, svet okolo nás sa radikálne zmenil. Keď sa začala pandémia, boli sme zatvorené v českej dedinke a pracovali sme na scenári. Dezinformácie a zmätok, ktoré sa v našom scenári šírili z oficiálnych miest, boli podivne podobné tomu, ako vlády našich krajín zvládali prvé vlny pandémie. Príde rok 2022 a predo dvermi nám zúri vojna. Chaos, dym a strašidelné panorámy, ktoré teraz vidím v správach, vytvárajú silnú paralelu s naším nastavením a vizuálnymi voľbami vo filme. Náš príbeh sa stal oveľa reálnejším, než sme kedy chceli alebo si mohli predstaviť,“ povedala režisérka v presskite k filmu. Podľa Cristiny Groșan má každá z postáv – šesťdesiatnička, tridsiatnička aj trinásťročná v sebe niečo z nej a zo scenáristky. Hlavné postavy stvárnili Taťjana Medvecká, Beata Kaňoková a Nora Klimešová. Vo filme účinkuje aj Vica Kerekes. Kameramanom je Márk Győri, hudbu mal na starosti slovenský skladateľ Jonatan Pastirčák alias Pjoni.

Štáb podľa režisérky fungoval perfektne a spolupráca bola skvelá „Pri natáčacích dňoch s deťmi, výbuchmi a množstvom akcie som mala obavy, či nám vystačí čas a všetko stihneme, boli to ťažké dni, ale nakoniec šlo všetko hladko,“ povedala režisérka filmu, ktorý sa nakrúcal dva mesiace počas 32 natáčacích dní v Prahe a Plzni. „Je to niečo, čo sa nie úplne často spája dajme tomu s regiónom strednej Európy alebo s Českou republikou, okolitý svet nie je zvyknutý na to, že by od nás prichádzali takéto príbehy,“ povedal na margo žánrového mixu český producent snímky Marek Novák zo spoločnosti Xova Film CZ, ktorá je hlavným producentom filmu. Za Slovensko sa pod film podpísali Monika Lošťáková, Zuzana Jankovičová, Simona Hrušovská a Veronika Kocourková zo spoločnosti Super film. Snímku podporili okrem iných aj Eurimages a Audiovizuálny fond.

Podľa režisérky sa každá z postáv filmu Běžná selhání zameriava na to, aby zachovala svoj bolestný status quo, ktorý jej neumožňuje posunúť sa. Keď sa však vďaka  udalostiam, ktoré sa dejú z vyššej moci, ich cesty skrížia, sú nútené prehodnotiť svoje postoje a spoznajú, že v jednote je sila a každý je silnejší, keď je súčasťou väčšieho celku a nie iba vo svojej osamelej bubline. Situácia hrdiniek by sa dala opísať slovami „sotva to zvládneme“. „Uprostred rozpadajúceho sa sveta sa potrebujú spojiť, spomaliť a počúvať. Ich boj má svoj dôvod. Je to túžba po novom svete,“ povedala režisérka. Ako hovorí vo filme jedna z postáv: „Je to vlastne strašne krásne. To staré sa končí a nové ešte nepoznáme.“

Bežná selhání (r. Cristina Groșan, Česko/Maďarsko/Taliansko/Slovensko 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 547 244 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 70 000 eur, podpora z fondu Eurimages 250 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

mak
foto: ASFK/Lukáš Havlena

Ako sa robí kariéra a ako sa o ňu prichádza

Cestu najslávnejšieho českého skladateľa 18. storočia Josefa Myslivečka na vrchol i jeho pád zaznamenáva výpravný životopisný film Il Boemo režiséra a scenáristu Petra Václava. Český národný kandidát na Oscara mal premiéru v hlavnej súťaži festivalu v San Sebastiáne a v marci po zisku šiestich Českých levov prichádza do slovenských kín.

„Vždy to bol pre nás film o osude umelca, usilujúceho sa preraziť v prostredí, v ktorom sa vtedy Josef Mysliveček pohyboval. Je to veľmi podobné tomu, čo zažívajú i dnes mladí umelci, ktorí chcú zaujať v súčasnom šoubiznise. Opera vtedajšej doby totiž bola svojím spôsobom šoubiznis, hoci sa niektorými pravidlami trochu líšila. A táto cesta za šťastím je základom nášho príbehu,“ hovorí v presskite producent Jan Macola zo spoločnosti Mimesis Film. „Zaujímala ma téma človeka, ktorý by mohol žiť pokojným životom uznávaného pražského mešťana, zdediť mlyn, veľmi pekný dom v centre mesta, pole a vinicu za mestom. Tieto istoty však opúšťa a odchádza za svojou túžbou stať sa operným skladateľom v Taliansku, vo veľmoci opernej hudby. Ide do neznáma, nemá peniaze ani vplyvných priateľov. Na Josefovom osude som chcel pozorovať, ako sa robí kariéra. A ako sa o ňu prichádza. Je to veľmi zaujímavá téma a už po stáročia sa na nej vlastne nič nemení,“ hovorí v presskite scenárista a režisér Petr Václav. V roku 2010 získal na základe svojho filmového projektu o skladateľovi ročné štipendium na Francúzskej akadémii v rímskej Ville Medici, kde zbieral a študoval historické podklady o Myslivečkovom pobyte v Taliansku a o dobe, v ktorej žil. Počas tejto stáže vznikla prvá verzia scenára. „Scenár som napísal po francúzsky. Potom sme ho dali preložiť do češtiny a taliančiny. Ďalej som ho ešte v rámci realizačnej verzie prepisoval svojou taliančinou, samozrejme, za pomoci talianskej spolupracovníčky, a potom som na ňom pracoval ešte so špecialistkou na jazyk osemnásteho storočia.“

Keď so scenárom zvíťazil v súťaži Filmovej nadácie, oslovil ho producent Petr Macola, že by film rád v dlhodobom horizonte produkoval. „Dohodli sme sa, že kým príde na rad snímka Il Boemo, vytvoríme spoločne ešte ďalšie filmy. Vtedy totiž neboli v Českej republike podmienky na to, aby vznikol takýto nákladný film,“ cituje presskit Macolu, s ktorým tak Václav nakrútil snímky Cesta ven (2014), ocenenú siedmimi Českými levmi, Nikdy nejsme sami (2016, Cena poroty čitateľov Tagesspiegla, Berlín), Skokan (2017) aj dokument o Myslivečkovi Zpověď zapomenutého (2015).

Film Il Boemo sa nakrúcal v Česku a v Taliansku spolu na 18 lokáciách počas 40 natáčacích dní od júla 2019 do decembra 2020. Vznikol v česko-taliansko-slovenskej koprodukcii, slovenským koproducentom je Sentimentalfilm.

„Mysliveček nie je jediný skladateľ, na ktorého sa zabudlo. O uznávaných skladateľoch sa síce písalo ako o ,celebre maestroʻ, slávnom majstrovi, ale ako o súkromné osoby sa o nich nikto veľmi nezaujímal. Skladatelia patrili medzi luxusné služobníctvo,“ hovorí Petr Václav. „Isto hrá rolu aj to, že Mysliveček zomrel na syfilis, a teda mal povesť muža hriešnych mravov. Navyše bol cudzinec, ktorý v Taliansku neustále cestoval od mesta k mestu, nemal manželku ani veľmi blízkeho človekaochotného starať sa o jeho odkaz,“ dopĺňa režisér. Podľa neho bol Mysliveček úplne osamelou figúrou. „Snažil som sa priblížiť čo najviac jeho dobe a interpretovať jeho postavu podľa toho, čo som sa o nej dozvedel. Akákoľvek snaha o objektívnu, historicky úplne vierohodnú správu je však, samozrejme, nenaplniteľná. Filmový hrdina nemôže nebyť fiktívnou postavou,“ vysvetľuje Václav, ktorý čerpal napríklad aj z korešpondencie medzi Myslivečkom a Mozartovcami.

Kameru mal v snímke Il Boemo na starosti Diego Romero Suarez Llanos, o hudbu sa postaral orchester Collegium 1704 pod vedením dirigenta Václava Luksa. Ten bol pri filme aj kľúčovým hudobným konzultantom. Luks tvorcom odporučil aj obsadenie Vojtěcha Dyka do hlavnej úlohy a spolu s režisérom vyberali spevákov priamo „na telo“ áriám, ktoré zaznejú. Vo filme sa tak objavia francúzsky kontratenorista Philippe Jaroussky, maďarská sopranistka Emőke Baráth, pôvodom slovenská sopranistka Simona Šaturová, talianska sopranistka Raffaella Milanesi, španielsky tenorista Juan Sancho, poľský tenorista Krystian Adam či pôvodom nemecká mezzosopranistka Sophie Harmsen.

Il Boemo (r. Petr Václav, 2022, Česko/Taliansko/Slovensko)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU:  138 miliónov českých korún /cca. 5,8 milióna eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 126 000 eur*)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4
* údaj pochádza z registračného systému Audiovizuálneho fondu

mak
foto: Mimesis Film/Richard Hodonický

Éra osamelosti aj posthumanistický žiaľ

Po filmoch FREM (2019) a Biela na bielej (2020), ktorými Viera Čákanyová otvorila tému budúcnosti našej planéty a života na nej a v ktorých sa venovala tak prirodzenej, ako aj umelej inteligencii či podstate a zmyslu umenia, nakrútila režisérka ďalšiu experimentálnu esej. Film Poznámky z Eremocénu symbolicky uzatvára Čákanyovej „posthumanistickú trilógiu“. Vo svetovej premiére ho vo februári uviedlo Berlinale a v marci prichádza do slovenských kín.

„Z chronologického hľadiska sú Poznámky z Eremocénu záverečným filmom pomyselnej trilógie, v ktorej sa objavujú rovnaké motívy, témy, problémy: umelá inteligencia, dystopická budúcnosť ľudstva, analóg verzus digitál, príroda verzus civilizácia a klimatická zmena. No z hľadiska obsahu a formy je to vlastne prológ k FREMu, pretože exponuje svet, ktorý vo FREMe už nastal,“ hovorí Viera Čákanyová v rozhovore pre noviny Whatʼs Slovak in Berlin?, ktoré pri príležitosti slovenskej účasti na Berlinale vydal Slovenský filmový ústav. Denníkovo-dialogickou formou Poznámky z Eremocénu zasa nadväzujú na druhú časť trilógie, Bielu na bielej, kde autorka komentovala plynutie času v Antarktíde počas nakrúcania FREMu a po večeroch četovala s fiktívnou umelou inteligenciou ann_w. Podľa synopsy filmu v systéme Audiovizuálneho fondu sú Poznámky z Eremocénu „audiovizuálna pohľadnica, ktorú režisérka posiela do budúcnosti“, založená na fiktívnom rozhovore s jej budúcou virtuálnou dvojníčkou.

V čase, keď používatelia internetu objavujú čaro konverzácie s umelou inteligenciou ChatGPT, potvrdzujú virtuálne entity vo filmoch Viery Čákanyovej, že na Slovensku máme filmárku, ktorá pozorne, hravo a s humorom, ale aj úzkostlivo a kriticky sleduje a glosuje horúcu súčasnosť i blízku budúcnosť nášho sveta. Zároveň pri vytváraní audiovizuálnych obrazov invenčne, no aj s istou dávkou nostalgie kríži staré analógové technológie (8 mm a 16 mm film) s najnovšími (skener Lidar, využívajúci na snímanie priestoru laserové lúče), klasickú filmovú vizualizáciu kombinuje s tagovaním kľúčových slov vo verbálnych mapách a „zrnká“ solí striebra konfrontuje s pixelmi. „Chcela som vytvoriť napätie medzi dvoma vrstvami planetárnej mriežky – uhlíkovou a kremíkovou,“ hovorí o svojich postupoch Viera Čákanyová. Rovnako vytvára napätie medzi „postavami“ svojho filmu: ľudským predobrazom, teda autorkou-narátorkou, jej virtuálnou kópiou a hlasovou asistentkou, ktorú využíva práve virtuálna kópia.

Poznámky z Eremocénu nie sú pozoruhodné len z konceptuálneho a formálneho hľadiska. Dá sa totiž povedať, že nimi sa celá trilógia začína: Čákanyovej prapôvodným zámerom z rokov 2015 až 2017 – v registračnom systéme AVF ešte nazvaným huxleyovsky Prekrásny nový svet – bolo preskúmať potenciál decentralizovaného modelu globálnej ekonomiky postavenej na blockchainovej technológii a pozrieť sa bližšie – a skepticky – na utopický model kryptoanarchie. No sieť úvah, ktoré Viera Čákanyová začala rozvíjať, sa stala natoľko širokou a komplexnou, že prvotný zámer expandoval do troch filmových esejí a okrem témy individuálnej, spoločenskej, hospodárskej a politickej budúcnosti ľudstva do seba zahrnul aj klimatickú budúcnosť planéty a dokonca i otázky citového prežívania umelej inteligencie. „Všetky tri filmy sú prepletené a komunikujú navzájom, no zároveň stoja osamelo v rôznych kútoch toho istého univerza. Vytvoriť tieto tri filmy bol zdĺhavý a zložitý proces a v istej chvíli bolo pre mňa ťažké určiť, kedy a kde sa jeden film končí a ďalší začína,“ povedala pre noviny What´s Slovak in Berlin? Viera Čákanyová.

Už vo FREMe rezignovala na antropocentrickú perspektívu. V Bielej na bielej sa k ľudskému subjektu vrátila, no obklopila ho nehostinnou krajinou. V poslednej časti trilógie éru človeka, antropocén, explicitne nahradila eremocénom, érou osamelosti, ktorá podľa filozofa a biológa Edwarda O. Wilsona prichádza spolu s prudkým poklesom biodiverzity na zemi. Film strihala spolu s Alexandrou Gojdičovou a zvukový dizajn k nemu robil Marek Buranovský. Do kín ho prináša spoločnosť Film Expanded.

Poznámky z Eremocénu (r. Viera Čákanyová, Slovensko/Česko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 81 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: podpora z Audiovizuálneho fondu na vznik filmu 25 000 eur a na zahraničnú distribúciu 8000 eur, vklad RTVS 10 000 eur, podpora z Bratislavského samosprávneho kraja: 2000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: guča

Banditi pre Baladu alebo Ako poézia zachráni svet

Film Banditi pre Baladu z dielne režiséra Vladimíra Morávka predstavuje „hranú báseň“, ktorá pracuje s témou pôvodnej inscenácie Divadla Husa na provázku Balada pre banditu.

Do Koločavy na Ukrajine prichádza skupina intelektuálov. Plánujú tu odohrať predstavenie, ale pokazí sa úplne všetko. Prídu neskoro, ukrajinská strana očakáva niečo úplne iné a Juhočeská filharmónia, ktorá im má zabezpečiť hudobný podklad, sa cestou stratí niekde na Podkarpatskej Rusi. Príbeh o zbojníkovi Nikolovi Šuhajovi sa v rukách originálneho režiséra mení za pochodu.

Koncept filmu približuje dramaturg Jan Gogola ml.: „Čím viac sa zájazd brnianskych umelcov a ich obdivovateľov blíži ku Koločave, tým viac sa plánované predstavenie vzďaľuje. Krachuje európsky grant, legendy, navigácia, súbor, tradície, vrtuľník, vzťahy a priebežne aj film ako taký. Zdá sa, že svet okolo nás i v nás sa nezadržateľne rozpadá. Ale ruky akéhosi dirigenta navzdory všetkému udržujú rytmus cesty a nádeje. Všeobecná entropia obnažuje pretrvávajúcu vôľu k spoločnému mýtu, ktorý sceľuje naprieč hranicami každého druhu.“

Divadelnú inscenáciu Balada pre banditu s dnes už zľudovenými piesňami Milana Uhdeho (texty) a Miloša Štědroňa (hudba) uviedlo Divadlo Husa na provázku ešte v roku 1975. V roku 1978 toto dielo prvýkrát sfilmoval režisér Vladimír Sís s Ivou Bittovou a Miroslavom Donutilom v hlavných úlohách. Film, ktorý sa inšpiroval inscenáciou podľa románu Ivana Olbrachta Nikola Šuhaj lúpežník, osciluje medzi rozprávkou, baladou a muzikálom. Príbeh o divokosti v srdci, slobode, láske, zbojníckej cti a zrade sa odohráva v Koločave počas prvej svetovej vojny. V centre stojí vojenský zbeh Nikola, ktorý sa vracia do rodnej dediny a postupne sa z neho stane obávaný zbojník.

Banditi pre Baladu sa skladá z lyrických obrazov v kombinácii s grotesknými. Dôraz sa kladie na strihovú montáž záberov. V zobrazenom deji sa manifestuje „poetická funkcia“ umenia a jeho schopnosť poslúžiť ako spôsob vyjadrenia krásy. A protagonistami nového filmového spracovania sú opäť herci Divadla Husa na provázku. Ide už o tretí dlhometrážny hraný film Vladimíra Morávka, ktorý sa stal populárnym najmä vďaka svojej prvotine Nuda v Brně (2003). V produkcii Českej televízie natočil desiatky dokumentárnych filmov a niekoľko rozprávok. Dva z jeho nedávnych dokumentov sú spojené takisto s Ukrajinou: KOLOČAVA: Sedm dnů ve stejné řece (2019) a Natalka Sňadanko z roku 2015 ako jedna z častí šestnásťdielneho seriálu Ukrajinská čítanka, v ktorom poprední českí, slovenskí a poľskí režiséri predstavujú každý jedného ukrajinského spisovateľa či spisovateľku. V rokoch 1989 až 1995 Morávek pôsobil v brnianskom Divadle Husa na provázku. Po krátkej odbočke v Klicperovom divadle v Hradci Králové sa do domovského divadla vrátil a stal sa jeho umeleckým šéfom.

Českým producentom filmu je nakladateľstvo Větrné mlýny, koproducentom Česká televízia a slovenským koproducentom MPhilms. Primárne sa natáčalo v Brne, jeho okolí a Starom Hrozenkove, šesť dní aj v samotnej Koločave. Pre producenta Petra Minaříka to bolo dlhé a komplikované obdobie. „Počas natáčania sa kazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo. Do toho, samozrejme, covid, ktorý nás zastavil, a vo finále vojna na Ukrajine.“ Pavel Řehořík, takisto z Větrných mlýnov, dodáva: „S Vladimírom Morávkom je natáčanie náročné, neodpustí nič hercom, štábu, ale predovšetkým sám sebe, je maximalista, nepristúpi na kompromis. Ale myslím, že pre všetkých zúčastnených je natáčanie zážitkom, síce náročným, ale zážitkom.“

Slovenská producentka Zora Jaurová opisuje Banditov pre Baladu pre Film.sk ako „poctu legendám všetkého druhu a poéziu na filmovom plátne. Banditi vzdávajú hold klasickému filmovému a dramatickému umeniu tým, že porušujú všetky jeho pravidlá, rozprávajú starý príbeh o láske a slobode tak, že sa opäť nedozvieme, čo z toho je dôležitejšie. Ani teraz nám hrobári nepovedia, kde je chlap z Koločavy pochovaný, ale tá melódia sa opäť vryje do duše, ostane s nami počas celej strastiplnej cesty na Ukrajinu ešte predtým, než sa ocitla v každodenných správach zo sveta. Banditi pre Baladu sú správou o svete, ktorý nikdy nebol, a predsa sa ozýva z hĺbky nášho stredoeurópskeho vedomia. Sme radi, že sme pri tom chvíľu boli. Poézia zachráni svet.“

Banditi pre Baladu (r. Vladimír Morávek, Česko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 650 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 150 000 eur)
DISTRIBUČNÝ FORMÁT: DCP

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: Větrné mlýny / Eliška Mikšová