Agnes Lovecká

hudobníčka

Nie som ani zďaleka filmová encyklopédia, a tak mi trvalo, kým som prišla na to, o ktorých slovenských filmoch napísať. A potom mi to došlo: veď ja som videla veľa filmov od istej slovenskej režisérky, ktoré mám rada. Od Zuzy Piussi!

Prvý, Výmet, som videla v bratislavskej Stoke pred dvadsiatimi rokmi. Bol to dokument o slovenských kukláčoch, ktorých Zuza natáčala, rozprávala sa s nimi a nakoniec s nimi absolvovala aj jednu akciu – „výmet“. Vpadli do rodinného domu, za plaču a kriku manželky a detí podozrivého prikvačili, spútali a odviedli preč. Bolo to napínavé, nočná kamera, zbrane, realita. A vonku zistili, že si pomýlili adresu. Vtedy sa Zuza tým svojím tenkým hlasom opýtala: „A to je všetko? Už ideme domov?“ A film sa skončil. Odpadla som ako neskôr pri jej filmoch ešte veľakrát. Krehká identita o nacionalistoch a hejslovákoch, Anjeli plačú o queer ľuďoch v Bratislave, za ktorý ju znenávidela celá LGBTI komunita. Nedávno som cestou do Prahy pozerala film Muži revolúcie, za ktorý ju, čuduj sa svete, skritizovali muži revolúcie. Postavy Zuziných filmov sa často cítia podvedené. Cítia krivdu, že ich nezobrazila tak, ako sa vidia ony samy. Tak, ako by chceli, aby ich videli druhí. Smola, Zuza proste natáča, čo vidí, nešpekuluje a nesnaží sa napĺňať ničie predstavy. Miluje realitu a mne sa to veľmi páči. A ešte miluje trápno-vtipné scény, aj to sa mi veľmi páči. Vo svojich najznámejších filmoch sa venovala slovenskému súdnictvu a politike, za čo si vyslúžila aj trestné oznámenie. Ja si však najbližšie opäť pozriem Bezbožnú krajinu, kde sa rozpráva napríklad s Blahom Uhlárom alebo Iljom Zeljenkom o slobode, ideáloch a láske. 

Myslím, že ak o tristo rokov bude niekto chcieť nazrieť do slovenskej a českej reality 21. storočia, môže začať filmami Zuzy Piussi.