Slovenský film na 25 posedení

Storočnica slovenského filmu je už nejaký ten čas skloňovaným pojmom, ktorý zastrešil hneď niekoľko aktivít a podujatí. Slovenský filmový ústav sa ju rozhodol oslavovať a reflektovať aj prostredníctvom celoročnej filmovej prehliadky v Kine Lumière. Tá bola koncipovaná ako abecedár – každé písmeno predstavovalo jedno heslo, určujúce filmový program daného večera. Knižná verzia Abecedára slovenského filmu 1921 – 2021 je formálnym zavŕšením tejto aktivity a hmatateľnou spomienkou na ňu. ( S malou obmenou – prehliadkové C ako Cena je v publikácii nahradená heslom Cenzúra.)  

Kniha pozostáva z dvadsiatich piatich esejí profesionálov z teoretickej a v menšej miere aj z praktickej oblasti kinematografie. Príspevky netvoria chronologický, historický prehľad. Ich väzby majú omnoho voľnejší charakter, štruktúra tvorí pomyselnú fluidnú, vždy rozšíriteľnú mapu národnej kinematografie, ktorá sa skladá z reflexie konkrétnych udalostí, dobových praktík, zoskupovania diel na základe ich obsahu, žánru, charakteristických čŕt a pod. Spája ich najmä snaha o zachytenie „najvýraznejších tém nášho myslenia o filme, fenoménov a čŕt filmovej práce, naratívnych a vizuálnych motívov, vo filmovej tvorbe zreteľne artikulovaných či nonšalantne naznačených“.

Na obálke abecedára sa síce vynímajú roky 1921 – 2021, sú však iba orientačné. Ak sa oprostíme od definície počiatku národnej kinematografie ako synonyma prvého dlhometrážneho hraného filmu, zistíme, že čriepky počiatkov národnej kinematografie sú roztrúsené v predošlom desaťročí. Na dobu „predjánošíkovskú“ upozorňuje príspevok Moniky Mikušovej Frída, venovaný (nielen) Fríde Schreiberovej, prvej (ne)herečke na území dnešného Slovenska.

Ak to vezmeme z opačného konca, zistíme, že filmy z 21. storočia, hlavne nakrútené v poslednom desaťročí, sú v publikácii zastúpené striedmejšie. Zväčša figurujú iba ako zmienky. Ich analýze či hlbším úvahám o nich sa autori vyhýbajú. O príčine sa dá len špekulovať – možno ňou bola potreba dostatočne zmapovať diela, javy, procesy staršieho datovania, a až keď sa im dostane zadosťučinenia, keď budeme mať pocit, že im (a ani sebe) nie sme nič dlžní, presunie sa pozornosť na minulosť nedávnu. Rovnako je na tom množstvo aspektov a profesií, ktoré majú zásluhu na existencii kinematografického priemyslu, ale často sa na ne zabúda. Abecedár tieto biele miesta, bohužiaľ, nevypĺňa. Dominanciou postavy filmového režiséra a idey autorstva, ktorá stále pretrváva a ktorou je slovenský film determinovaný, sa v príspevku Absolvent zaoberá Katarína Mišíková.

V mnohých esejach je badateľný záujem o 60. roky. Hrané filmy z tohto plodného obdobia sú centrom záujmu Ideálov Jeleny Paštékovej, ktorá poukazuje na „ruptúru“ ideálov vo filmoch 322 a Slnko v sieti. Katarína Mišíková nabáda k možnosti uvažovať o novovlnových filmoch ako o hre, tajomnej hádanke, ktorú nás vyzývajú rozlúštiť (Sfinga). Zahraničný pohľad zas prináša v eseji Yorick Jonathan Owen, ktorý sa zameriava na bláznov ako signifikantné jakubiskovské, havettovské či balaďovské filmové charaktery.

Rovnako ako filmy zo 60. rokov otvárajú pálčivé otázky aj heslá Róm Zuzany Mojžišovej (jediný text venovaný minoritám), Láska (ale v skutočnosti „sexuálna výchova“) a Xantipa Evy Filovej či Kubal Evy Šoškovej – posledné dva sa zaoberajú filmovou reprezentáciou žien.

Petra Hanáková uvažuje o zobrazovaní slovenskej krajiny a filmoch propagujúcich domáci turizmus v hesle Zasľúbenosť, Jana Dudková sa zameriava na predstavu Raja, ktorá sa v priebehu desaťročí mení a naráža na realitu. Snahu umelo kreovať obraz raja zas dokazuje na príklade štyroch dokumentárnych filmov o obci Pribeta Kristína Aschenbrennerová (Objektív). Menšími geograficky definovateľnými celkami sa zaoberá aj Petra Hanáková v eseji Mesto, ktorá kontruje Horám Martina Ciela.

Grapefruit a Chlieb editora abecedára Martina Kaňucha si vyžadujú trochu mozgovej akrobacie; predstavujú o niečo zložitejší, no o to pútavejší prierez históriou lovu a významu chleba vo filme. Rovnako netradične poňaté sú príspevky Umenie Denisy Jašovej a Veda Rudolfa Urca, venované filmom o umení a odvetviu populárno-vedeckých snímok, či Paštékovej Beštia. Nechýbajú ani konvenčnejšie heslá ako Povstanie (Rastislav Steranka), Nástup (Petra Hanáková), Televízna a filmová tvorba (Jana Dudková), Cenzúra (Tomáš Hudák) či Detektív (Olaf Möller). A, samozrejme, ani reflexia jánošíkovskej tradície – ako národného obrazu v kolektívnom vedomí z poľsko-slovenskej perspektívy (Joanna Goszczyńska).

Mozaikovitá skladba oku lahodiacej publikácie sa síce vyznačuje hravejším prístupom, umožňujúcim pokračovať v hádam nekonečnom generovaní nových hesiel, ale stále pomerne konzervatívnym, bez výrazných medziodborových presahov. Autori navyše v rámci jednotlivých príspevkov štruktúrujú svoje texty poväčšine chronologicky. Ich styčné body miestami vyvolávajú pocit repetitívnosti, avšak pomáhajú usúvzťažniť si jednotlivé fakty do relatívne konzistentného obrazu našej kinematografie. Eseje sú svižné a vďaka rôznorodej skladbe máme príležitosť dozvedieť sa aj o témach, ktoré zvyčajne nestoja v centre záujmu. Príspevkové „jednohubky“, samy osebe dostatočne saturujúce, sú skvelým predjedlom na hlbšie ponorenie sa do problematiky, ľahko stráviteľným aj pre skeptickejšieho čitateľa.

Abecedár slovenského filmu 1921 – 2021
(Slovenský filmový ústav, 2022, 328 strán)

Žofia Ščuroková, poslucháčka filmových štúdií na FTF VŠMU