Zrady zvodcu Mefista

Miniséria Herec vykresľuje atmosféru obdobia kultu osobnosti v Československu i problém vzťahu jednotlivca a moci. Pri tomto projekte sa spojili dve verejnoprávne televízie, českí scenáristi so slovenskou produkciou a zabehnutým realizačným tímom okolo režiséra Petra Bebjaka. 

Reflexia dvoch totalitných režimov je tematickou konštantou českej i slovenskej verejnoprávnej televízie. Avšak zatiaľ čo v Česku môžeme vidieť systematický záujem o históriu v seriálovej dramatickej tvorbe, na Slovensku sa prejavuje o čosi menej nápadne v oblasti non-fiction a skôr v pozadí iných projektov o dejinách (napr. Celuloid Country, Prvá, Fetiše socializmu). Rozdiel v šírke diváckeho zacielenia je zásadný. Herec má šancu túto medzeru preklenúť vďaka kultivovanej realizácii, výbornému obsadeniu a vďaka tomu, že stavia na osvedčených konvenciách, ktoré ozvláštňuje len mainstreamovo akceptovateľnou mierou škandálnosti.

Príbeh Stanislava Lánika, ktorého otec padol pri Tobruku a matka zomrela vo väzení, kam ju dostalo krivé obvinenie zo stykov s dôstojníkom SS, nechce inovovať štandardizovanú reprezentáciu 50. rokov. Nevyjasnené „samovraždy“, udávanie a zatýkanie, umenie slúži ideológii. Tí, ktorí režimu vyhovujú, sa tešia výhodám. Tí so zlým triednym pôvodom sa musia proletarizovať a žijú v strachu o vlastnú existenciu. Práve k takým patrí Standa, postava priznane inšpirovaná dvoma protichodnými predobrazmi z reality: Vítězslavom Vejražkom, bývalým šéfom činohry pražského Národného divadla a spolupracovníkom ŠtB, a Eduardom Cupákom, hercom, ktorý mal pre homosexualitu problémy s komunistickým režimom. A potom je tu podprahová fikčná inšpirácia Mefistom Istvána Szabóa: hercom, ktorý v období tretej ríše obetoval túžbe stáť na javisku svoj svetonázor aj vzťahy a sám seba presvedčil, že konal v mene vyššieho dobra.

Lenže aj Herec sa napája na rad filmových a televíznych diel nedávneho obdobia. Z Českého století si berie jednu kapitolu z histórie republiky, z Bohémy zase postup fikcionalizácie osudov českých hercov, z Rédla snahu o historickú výpoveď prostredníctvom špionážnej zápletky, z Tomana ambivalentného antihrdinu 50. rokov a ilustráciu archívnymi zábermi, zo Šarlatána motív zrady a motív homosexuality (mimochodom, celkom inak prítomný aj v Rédlovi)... Pochopiteľne, nejde o priame inšpirácie, ale do Herca sa nemôžu nevpisovať iné výpovede o minulosti. Tento efekt povedomosti sa neprejavuje pozitívne, keď ide o opakovanie už zažitých schém v typológii postáv či motívoch zápletky.

Rozprávanie je postavené na vývojovom oblúku anatómie zrady. Standa má byť ambivalentný charakter: obeť režimu i jeho prisluhovač. Herec, ktorý svoju postavu tvorí, i figúrka, ktorou hrajú iní. Ide z jednej úlohy do druhej. Zatiaľ čo v prvom diele sa stále kontroluje v zrkadlách a odrazoch a v druhom sa snaží podať výkon, ktorý bude vyhovovať tým, čo sa dívajú spoza zrkadiel, v treťom diele už zo svojej roly vypadáva. Tri zrady tohto Mefista majú mať účinok prekvapujúceho zvratu, ale darí sa to, len keď sa rozprávaním reguluje prístup diváka k informáciám a zatajuje sa dvojaká hra hlavného hrdinu. Efekt prekvapenia by mal posilniť ambivalentnosť hlavnej postavy. Rovnako ako paralely medzi zradcom a obeťou. Pendantom Standu je jeho sestra Anežka, ktorá prechádza zdanlivo podobnými skúsenosťami ako jej brat, nie však pre kolaboráciu, ale pre odpor proti komunistickému režimu. Natíska sa však otázka, aká je motivácia Standových činov. Vraj netúži po inom ako po divadle. Ale príbeh skôr naznačuje, že jeho motorom je strach vyvolaný zlým pôvodom a sexuálnou inakosťou. Táto viktimizácia zradcu tak v konečnom dôsledku mení ambivalentný charakter na osobnosť v procese rozpadu: zatiaľ čo na konci prvého dielu venuje divákovi sebavedomý i sebareflexívny pohľad do kamery, v závere tretieho dielu ho vidíme umenšeného a od chrbta so sklonenou hlavou. Standov Mefisto je tak skôr poľutovaniahodný ako démonický. A málo nuansovane sú portrétované aj iné postavy: zásadová Anežka a jej morálne čistý priateľ, sused plný nízkej zloby, udavačská karieristka z divadla, brutálny ruský plukovník... Z tohto radu jednorozmerných postáv vystupujú len vedľajšie charaktery takmer otcovského riadiaceho dôstojníka ŠtB a zvedeného vojnového hrdinu Kempného. Mnohé dialógy a situácie sú priam proklamatívne, pokiaľ ide o čierno-bielosť doby a charakterov, na druhej strane samotná špionážna intriga je slabo prepracovaná a akosi ťažko uveriteľná.

O quality TV tak z hľadiska úrovne dramatického spracovania ťažko hovoriť. Hercovi však hrá do karát jeho realizačná interpretácia, zameraná na zdôrazňovanie hry reality a fikcie. Režisér Bebjak s kameramanom Žiaranom a strihačom Kráľovským aranžujú tie najpôsobivejšie scény na hrane javiska a skutočnosti, sveta pred a za kamerou, autentickej expresie a hereckej masky. Bez výraznejšej formálnej exhibície na to využívajú početné zrkadlá, priezory, skryté a otvorené priestory, rozostrené popredie či pozadie i geometriu socialistickej architektúry. Práve ich tvorivý vklad do Herca(mimochodom, rovnako ako scenáristická participácia Mira Šifru na Rédlovi) dokazuje, že absencia kvalitnej televíznej dramatiky nie je problémom kreatívnej nedvižnosti slovenskej audiovízie, ale skôr inštitucionálnej komótnosti našej verejnoprávnej televízie, ktorá z vlastnej iniciatívy vyprodukuje akurát tak Nera a Senecu namiesto relevantnej – nech už akokoľvek zjednodušujúcej – dramatickej reflexie dejín. 

Herec (Česko/Slovensko, 2020) RÉŽIA Peter Bebjak SCENÁR Petr Bok, Pavel Gotthard KAMERA Martin Žiaran STRIH Marek Kráľovský HUDBA Juraj Dobrakov HRAJÚ Jan Cina, Jenovéfa Boková, Emília Vášáryová, Martin Finger, Adrian Jastraban, Jan Nedbal, Luboš Veselý, Judit Bárdos MINUTÁŽ 3 časti, spolu 238 min. HODNOTENIE *** PREMIÉRA ČT1 11., 18. a 25. 10. SLOVENSKÁ TELEVÍZNA PREMIÉRA 15., 22. a 29. 11. 2020

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: Česká televize, Zuzana Panská